Najhoršou časťou práce seniorného vývojára je jednoduchá úloha.
Z reality
Zažil som to sám mnohokrát:
Sadneme si s kolegami vývojármi do zasadačky, začneme preberať technické záležitosti, big-picture riešenia a pritom brainstormovať nápady.
Preberáme, ako riešiť veci systémovo, zložité problémy, na ktoré niekto z nás narazil, a pritom si trochu rýpneme do testingu a vedenia...
Z takého meetingu potom vyjdem nadšený, ešte s dvoma ďalšími kolegami stojíme pri dverách do kanclu a dokončujeme pár posledných myšlienok, ktoré sme za tú hodinu nestihli prebrať.
Potom si ešte skočím po kávu, sadnem si za svoj komp...
A zrazu je všetko moje nadšenie z predchádzajúcej hodiny preč. Čaká ma tam totiž moja rozpracovaná úloha.
Táto úloha nie je nič náročné - na úrovni jednotlivých riadkov kódu jednoducho vymyslieť riešenie, alebo ho len odniekiaľ skopírovať, pretože na webe je v podstate všetko už vyriešené.
Ten istý proces potom opakovať desaťkrát. K tomu napísať 20 testov, ktoré sú každý rovnaký a dajú sa vytvoriť podľa presného templatu.
Znie to jednoducho, skoro pri tom ani nemusím zapájať hlavu... Tak prečo sa cítim otrávený?
Nechce sa mi pracovať. Nechce sa mi nad tým ani premýšľať.
Hľadám akékoľvek spôsoby, ako sa zabaviť niečím iným.
Hovorím si, že je to lenivosť. Musím sa do toho nejako predsa len dokopať. Veď všetci okolo makajú, dokončujú svoje úlohy...
A tak sa do toho nútim, ale moja nálada klesá viac a viac.
Nadšenie do práce znovu stúpne až vtedy, keď za mnou príde kolega s nejakým "neriešiteľným problémom". Vtedy sa do toho opäť spoločne ponoríme a sme schopní to riešiť aj dve hodiny vkuse. Kresliť si pritom diagramy. Sadnúť si za jeho komp a písať spolu kód.
Aj to znie ako "na úrovni jednotlivých riadkov kódu jednoducho vymyslieť riešenie".
Navyše - jeho problém je zložitejší než moja úloha. Často vyžaduje aj viac práce.
Ako je teda možné, že sa mu venujem radšej?
Nevedomá zmena
Ani som si neuvedomil, že som niečo na svojej práci zmenil.
Hľadám akékoľvek spôsoby, ako sa zabaviť niečím iným.
Toto sa ukázalo ako zásadná vec, ktorá mi nakoniec pomohla posunúť sa.
Najskôr úplne náhodne: sám som sa začal viac "tlačiť" do situácií, kde by som mohol teoretizovať o väčších veciach než len o kóde. Čisto preto, aby som sa nenudil pri svojej úlohe za kompom.
Netrvalo to dlho a ľudia okolo si toto moje správanie všimli.
Človek by čakal, že si to všimne hlavne šéf a začne za mnou chodiť s tým, že "odovzdávam málo úloh". Ale stal sa presný opak. Ľudia za mnou začali chodiť čoraz viac po rady s náročnejšími problémami - pretože videli, že si rád vyhradím čas.
Mojou pracovnou náplňou sa zrazu oveľa viac stali práve technické meetingy, biznisové meetingy, diskusie s kolegami. V tom období ma začalo oveľa viac baviť chodiť do práce.
Ale vyššie spomenutý "strašiak" sa predsa len prejavil. Šéf za mnou s témou "nedostatok odovzdaných úloh" skutočne nakoniec prišiel...
Vedomá zmena
Priznávam, mal som trochu šťastie...
Šéf na mňa vysypal kritiku. Ale zároveň sa ukázalo, že keď sa o negatívach diskutuje vhodne, hľadá sa riešenie, nielen obviňovanie.
Môj rozhovor so šéfom nenabral smer "skúšať sa vykecať zo zjavných nedostatkov", ale smer "áno, je to fakt. Poďme prebrať, čo sa s tým dá robiť".
Šéf si pochvaľoval moje väčšie zapojenie na technických meetingoch, trebárs aj s klientmi. Tiež videl, že kolegovia moju pomoc často vítajú. A tiež rozumel tomu, že keď je niekto do práce nadšený, urobí práce oveľa viac, než keď sa do nej musí nútiť.
Vďaka tomu sme teda so šéfom začali spolupracovať a vyberať pre mňa prácu cielene tak, aby ma viac napĺňala:
- Menej implementačných úloh, viac technických analýz.
- Účasť na všetkých (nielen náhodných) technických meetingoch.
- Zapájanie ma do rozhodovania.
Ukázalo sa, že mám čím prispieť aj pri iných biznisových rozhodnutiach než len pri technických. Ako som začal viac vidieť do kontextu celého projektu, mohol som využiť svoje schopnosti riešiť problémy aj na tejto úrovni.
Došlo to tak ďaleko, že som nakoniec dostal na starosť celý nový projekt. A šéf vedel, že sa tomu projektu budem venovať, pretože ma to baví. Aj keď sú úlohy s tým spojené oveľa zložitejšie než bežné implementačné úlohy (ktoré som, z istého pohľadu, "nezvládal").
Ponaučenie
Keby mi niekto povedal skôr, že môžem ísť za šéfom a porozprávať sa s ním o tom, že chcem zmeniť pracovnú náplň, nemusel som sa viac než rok trápiť tým, že ma moja práca nebaví.
Ale hovoriť so šéfom konštruktívne nie je jediná vec, ktorú som sa na tom celom naučil. Celú svoju situáciu som si potom zanalyzoval trochu detailnejšie.
Psychológia za tým
Náš mozog sa dlhý čas učí riešiť zložité problémy.
A čím je v tom lepší, tým nudnejšie sú preň jednoduché a rutinné úlohy.
Nuda sa prejavuje tým, že potom máme k bežnej činnosti odpor - a tak ju jednoducho nerobíme. Rovnako ako nepričuchneš k niečomu, čo ti smrdí - nerobíš niečo, k čomu máš odpor.
Máme tendenciu pozerať sa na seba pohľadom "ako nás asi tak berie okolie". To väčšinou skončí sebakritikou. Keď sa na svoju situáciu pozeráme externým pohľadom, vidíme "ten človek (= ja) nepracuje". Hodnotíme toto nepracovanie ako "flákanie sa". Tým to uzavrieme a považujeme to za vlastnú lenivosť.
Nejdeme do hĺbky. Nezisťujeme, prečo nepracujeme. Nezistíme teda, že problém nie je lenivosť, ale pracovná náplň. Tým pádom nehľadáme spôsob, ako napraviť túto pracovnú náplň.
Problém často nie je lenivosť.
Problém je, že bežné úlohy už nie sú dostatočnou výzvou pre mozog, ktorý je zvyknutý riešiť zložité problémy.
Riešením potom nie je pevná vôľa, ani nútenie sa do rutinných úloh.
Riešením je nájsť spôsob, ako venovať viac času tomu, čo je pre tvoju hlavu väčšia výzva.
Čo s tým?
Ak je to tvoja situácia, naozaj sa porozprávaj so svojím šéfom.
Skúste spolu nájsť spôsoby, ako vylepšiť tvoju pracovnú náplň tak, aby ťa bavila viac.
Príklady náplne, ktorá by ťa mohla baviť:
- Úlohy, ktoré si doteraz nikdy nerobil (ako sú analýzy alebo prípravy rozpadov).
- Väčšie zapájanie do rozhodovania (na meetingoch, pri technických diskusiách).
- Pochopenie kontextu okolo projektu (napríklad na základe akých dôvodov sa robia niektoré rozhodnutia).
Keď začneš svoj mozog "trápiť" viac, uvidíš, že motivácia, energia a nadšenie sa potom dostavia samy.
Ale pozor: Táto rada ti nepomôže, ak ťa programovanie stále baví a len sa ti nechce pracovať.
Tiež si tým nesmieš pridať prácu navyše. Musíš jednu pracovnú náplň nahradiť inou.
Môžeš tiež zistiť, že programovanie ako také už pre teba nie je dosť veľká výzva. Že pozícia vývojára ti začína byť malá.
Ak sa toto ukáže ako tvoj prípad, pozri sa na Kariérnu Navigáciu, ktorá vývojárom ako ty pomáha s nasmerovaním ich kariéry.